Advent - stará éra končí, nová začína.

Advent.

P. Milan Bubák SVD sa vo svojom cykle Spiritualita súčasného človeka venuje téme: Advent - stará éra končí, nová začína Často si kladieme otázku: aký je rozdiel medzi starým a novým zákonom, alebo lepšie: medzi časmi starozákonnými a novozákonnými. Odpoveď nám dáva Advent a jeho hlavné postavy: Ján Krstiteľ a Ježiš Kristus. Porovnávanie Jána Krstiteľa s Ježišom nám pomôže veľmi krásne pochopiť rozdiel medzi starozákonnou a novozákonnou dobou a mentalitou.
Ján Krstiteľ bol zaujímavý človek. Bol veľmi duchovný no predsa zvláštny. Ľudia jeho doby boli v rozpakoch, keď ho pozorovali. A niet čudo. Mali veľa dôvodov, aby boli nad ním a nad jeho správaním prekvapenými: Totiž prichádzal medzi nich z púšte. Nepracoval. Nič nevlastnil. Nejedával chlieb, ktorý piekli ľudské ruky. Nepil víno, ktoré sa pripravovalo z hrozna. Jedol iba to, čo našiel v prírode, iba veci, ktoré našiel také, ako vypadli z Božích rúk: kobylky, svrčkov, slimákov a poľný med. Nepoužíval ani kúsok tkaných látok; oblečený bol jedine do ťavej srsti, ktorú si prepásal pásom z kože.
Aj jeho učenie bolo zvláštne, jednak tým, že tvrdo zasahovalo adresáta, no predovšetkým tým, že bolo veľmi kategorické a jednostranné. Napríklad svojich poslucháčov, ktorí raz za ním prišli, aby sa nechali pokrstiť a teda neboli až takí lotri, veď predsa prejavili dosť dobrej vôle k vnútornej zmene, inak by za ním neboli prišli, nazval plemenom hadov.
Bez akejkoľvek váhavosti a pochybností vyhlásil, že čo sa jeho týka on je presvedčený, že Boží súd je už blízko, a že každý jeden človek bude zoťatý ako strom a hodený do ohňa, ktorý nikdy neuhasne.
Trval na tom, aby každý človek bez výnimky zmenil svoj život, a to čo najrýchlejšie a bez akéhokoľvek váhania - či už ide o policajta, vojaka alebo ženu v domácnosti.
Ján si však nebol istý, čo sa stane s tými, ktorí sa obrátia! Mal jasno čo sa stane s tými, ktorí sa neobrátia. Ich budúcnosťou a trvalým údelom bude Boží hnev, Božia zlosť, Božia pomsta. Ján síce možnosť, že by ľudia mohli byť aj spasení nevylučoval, veď inak by ich nebol krstil, no tejto téme sa príliš nevenoval. Jeho posolstvom bola temnosť a ponurosť, depresia a ťažoba.
JEŽIŠ o trocha neskôr porovnal jeho prístup, postoj a pieseň, ktorú spieval k pohrebnej piesni, k žalospevu, k tomu, čo sa spieva pri poslednej rozlúčke. Neskôr Ježiš zástupy obvinil, že Jána nechápali, a že spolu s ním neplakali.
Ježiš chápal, Ježiš plakal a Ježiš aj prišiel za Jánom, aby ho Ján pokrstil. Ján sa vystrašil, keď ho videl. Povedal: „Nie, nie ja!" Ježiš povedal: „Ó, áno, ty." Ježiš bol pokrstený Jánom, aby ukázal, že mal účasť na pocitoch, na prorockej inšpirácii a na prorockom impulze svätého Jána.
Ján mal pravdu; Ježiš jeho presvedčenie a názory nespochybnil, on ich naplno potvrdil. Ján mal pravdu vo všetkom, čo hovoril. Avšak Ján mal pravdu podľa starého spôsobu myslenia, podľa vzoru a myslenia starého zákona. No Jánom sa starý zákon uzavrel!!!
Namiesto neho prišlo niečo iné, niečo nové, niečo čo to staré nahradilo. Jánovo posolstvo bolo posolstvom odsúdenia. Toto jeho posolstvo by sme mohli ťažko nazvať „radostnou zvesťou".
Po Jánovi sa toto všetko zmenilo. Zmenilo sa to vo chvíli, keď pokrstil Ježiša a keď na neho zostúpil Duch a to zostúpil takým spôsobom, akým ešte tento Duch nikdy doteraz na zem nezostúpil, aby začal niečo nové, novú etapu, novú éru.
Éru, v ktorej otec hľadá svojho strateného syna, pastier svoju stratenú ovcu, žena svoju stratenú drachmu, hostiteľ svojich neochotných hostí, Ježiš všetkých tých, ktorí boli chorí alebo hriešni. Tento Duch Svätý bol dychom Boha do temnej, ponurej, depresívnej a beznádejnej nálady Starého zákona, ktorý verne a pravdivo reprezentoval Ján Krstiteľ a pred ním všetci ostatní proroci. Starozákonná doba bola naozaj ponurá. Bola dobou beznádeje. Bola dobou, ktorá potrebovala nápravu. Bola dobou, ktorá potrebovala dych. Duch Svätý bol týmto dychom života. Bol aj dychom radosti. A táto radosť sa mala stať centrálnym pocitom tých, ktorí sa stali účastníkmi tejto novej éry. Už tu nie je odsúdenie, zatratenie, neistá cesta pre všetkých. Je tu nádej, je tu možnosť, potenciál, pozvanie, svetlo.
Ježiš sa postaral o to, aby rozdiel medzi novou a starou érou bol naozaj jasný. Hovoril o jednoznačnej, viditeľnej a kompletnej demarkačnej čiare, hranici medzi starým a novým zákonom. Hovoril: „Do čias Jána tu bol zákon a proroci; odvtedy tu je Kráľovstvo Božie."
Svätý Ján lamentoval; Ježiš sa radoval. Ján spieval pohrebné a smutné piesne; Ježiš spieval aleluja. Ján odmietol jesť chlieb; Ježiš lámal chlieb a rozdával ho všetkým. Ján odmietol piť víno; Ježiš premenil všetku vodu v kuchyni na víno. Ján sa odieval do ťavej srsti; Ježiš do nezošívanej, v celku utkanej tuniky. Ján varoval; Ježiš pozýval.
Títo dvaja, Ján a Ježiš, boli v skutočnosti tak strašne odlišní, že sa začali jeden nad druhým čudovať. Ján poslal v jednej chvíli za Ježišom svojich učeníkov, aby sa ho spýtali: „Si to ty?" Ježiš odpovedal: „Ty Ján, si najväčší spomedzi tých, ktorí patrili minulosti, avšak ten najmenší v nebeskom kráľovstve je väčší ako ty."
Začalo niečo nové - Kráľovstvo Božie. My všetci sme pozvaní to tohto kráľovstva, do kráľovstva novej éry. Nie sme pozvaní mať z neho osoh iba pasívne, ale aj k tomu, aby sme ho my sami ďalej budovali, šírili, ponúkali.
Ježiš porovnal ľudí okolo seba k deťom. Povedal: „Vy ste ako deti, keď Ján spieval pohrebnú pieseň, neplakali ste; a teraz, keď spievam ja, keď ja hrám svoju pieseň na flaute, znova netancujete."
My všetci, ktorí sme účastníkmi novozákonných čias, by sme mali tancovať, a to kvôli prisľúbeniam, ktoré nám Ježiš dal, kvôli Kráľovstvu Božiemu. Milí priatelia, nech nás tohtoročný advent konečne presvedčí, aby sme opustili starozákonnú dobu z jej mentalitou a pridali sa k novej dobe, novej ére, k ére Ježišovej.