Milé mamičky babičky...

Milé mamičky, babičky, vážení prítomní!

V každodennom zhone pod tlakom povinností si mnohokrát ani neuvedomujeme, ako sa striedajú dni pracovné i sviatočné. Zišli sme sa tu dnes, aby sme si pripomenuli deň, na ktorý by sme nikdy nemali zabúdať. Je to sviatok našich najdrahších bytostí - Deň matiek. To sladké a prosté slovíčko mama znie tak dôverne a blízko. Zaznie z ústočiek malého dieťatka ako prvé alebo jedno z prvých slovíčok. Jeho zmysel je mu úplne jasný aj vtedy, ak význam iných slov ešte nepozná. Veď jeho mama je prvá veľká istota, ktorú v živote má. Žilo s ňou v nežnom súzvuku ešte skôr, ako ju po prvý raz zazrelo.

Neopísateľný je pocit šťastia pri narodení dieťaťa a jeho pobudnutie v maminom náručí. Táto náruč je bezpečím, ktoré dieťa už ako dojča intuitívne hľadá a nesklame ho. Veľmi ťažko by sa dala popísať vlastnosť ženy - matky, čo to znamená prijať a brániť nový život, priniesť ho na tento svet, prebdieť mnohé noci, sledovať a starať sa o vývoj a rast svojho dieťaťa, brániť ho pred nástrahami, prežívať s ním jeho radosti, ale hlavne starosti. Aj vtedy, keď z tejto malej ratolesti bude raz dospelý človek a bude mať svoje deti, ostáva pre svoju mamu v jej srdci stále dieťaťom.

Nie je nič hrejivejšie ako „slnko" vychádzajúce z milujúceho materinského srdca. Srdcia našich mám sú pre nás záhadou. Kde sa v nich berie toľko citu, lásky, porozumenia, oddanosti, trpezlivosti, sily, obetavosti, starostlivosti a vznešenosti. Materinskú lásku snáď ani opísať nemožno. Je dobrotivá, je trpezlivá, nemyslí na zlé, trpí pre neprávosti, všetko znáša, vo všetko dúfa a všetko vydrží. Nikdy nezahynie a nedá sa ničím nahradiť.

Na záver svojho príhovoru si dovolím vás všetkých prítomných osloviť slovami básnika Milana Rúfusa:

Pane, ktorý si na nebi,
zachovaj všetkým deťom mamy.
Nech ako cesto na chlebík
im rastú v teple pod rukami.
Zachovaj nám oboch rodičov,
veď dve ruky od Teba máme.
Dve rúčky deťom stvoril Boh:
Pre ocka jednu, druhú mame.